Tak som sa dopracovala až ku koncu knihy Jonáša (čo nebolo až také ťažké keďže Jonáš má len 4 kapitoly :)). Jonáš prišiel do mesta veľkého na tri dni chôdze, ešte len prvý deň chodil a ohlasoval slová Božie a to stačilo, aby sa všetci zastavili, uverili a prosili o milosť. Kiež by som aj ja tak dokázala poslúchať keď ku mne hovorí Pán Boh – na prvé slovo.
Ešte som sa trošku zastavila pri Jonášovi. Zdá sa že to bol temperamentný muž. Čo na srdci to na jazyku, žiadna pretvárka, žiadne zdĺhavé hlboké uvažovanie... čo si o mne kto pomyslí, čo urobím aby som vyzeral dobre atd... Už na začiatku ma trochu prekvapilo ako impulzívne sa rozhodoval a konal. Keď Pán Boh k nemu prehovoril, tak sa zbalil a utiekol na opačný smer. Ale na druhej strane, keď sa námorníci pýtali čo sa deje, bez váhania povedal pravdu. Ani pred ľuďmi a ani pred Bohom sa na nič nehral –čo mal na srdci to Mu vyklopil (4. kapitola). A zdá sa že Pán Boh tým vôbec nebol zaskočený, normálne s Jonášom v tom rozhovore pokračoval.
Je vidieť, že Jonáš dobre poznal Boha (4,2) a hovoril s Ním narovinu, úprimne. Tak ma pri tomto napadá pár myšlienok... Pán Boh nás má rád takých akí sme, nepovedal Jonášovi „až keď sa polepšíš a naučíš sa správať, tak budem s tebou hovoriť“. A stále sa mi v mysli spájajú dve veci, nijako sa mi nedarí ich oddeliť – „poznať Boha“ a „hovoriť s Ním úprimne“. Zdá sa mi, že jedno bez druhého neide. Čím viac poznávam Boha, tým bližšie sa odvážim pristúpiť a tým väčšiu dôveru mám, že Mu môžem povedať všetko čo mám na srdci – bez strachu, bez zbytočných obálok a nejakých fráz...
...lebo poznávam, že On ma pochopí a nevyhodí von.
joni
Komentáre