Dnes som si v práci cez obednú pauzu čítala zaujímavú úvahu. Bolo to v nemčine, tak len krátko zhrniem hlavnú myšlienku. Šlo o príbeh zničenia Sodomy a Gomory, keď sa Abrahám prihováral za záchranu svojho synovca Lóta. Hodne mu asi na Lótovi záležalo, vyjednával s Bohom, prosil aby Boh nezničil Sodomu, ak tam nájde nejakých spravodlivých. A potom hneď ráno utekal na miesto, kde mal výhľad na Sodomu a videl len stúpajúci dym. (1. Mojžišova 19, 27-28). Čo si tak asi Abrahám pomyslel? Abrahám za riešenie záchrany Lóta považoval to, že Boh ušetrí mesto, celé Abrahámove vyjednávanie stálo na tom, aby Boh odpustil mestu pre tých niekoľko spravodlivých. A potom ráno vidí, že mesto je zničené... veľké prekvapenie, možno sklamanie, možno smútok... Boh nepočul jeho prosby? Vykašľal sa na Abraháma? Nevyplnil jeho modlitby? Ale áno, vyplnil, Lóta aj s rodinou zachránil, len to urobil iným spôsobom, ako si Abrahám predstavoval.
Netuším, ako to vnímal Abrahám, či sa o Lótovi vôbec niekedy dozvedel, že je zachránený. Ale aj mne sa stáva, že prosím Boha o pomoc a zdá sa mi, že ma nepočúva, že neodpovedá. Tento príbeh ma povzbudil v tom, že Boh počuje každé moje slovo a nekašle na mňa, On odpovedá, len niekedy úplne iným spôsobom, ako som si ja predstavovala. Zvlášť teraz, keď prežívam ťažké časy, mi dobre padlo čítať takéto slová.
A tiež ma to upozornilo do budúcnosti, aby som si nerobila dopredu predstavy, ako by mali vyzerať Božie odpovede, ale aby som jednoducho načúvala a pozorovala, čo Boh odpovie a urobí.
joni
I když nevím, kterou cestu zvolit,
vím, že Ty mne povedeš.
Když se bojím toho, čím mám projít,
vím, že Ty mne provedeš.
A když padám, nemám sílu dojít,
vím, že Ty mne dovedeš.
(autor neznámy)
Komentáre
Pekné